Vyrastala som v kresťanskej rodine rímskokatolíckehovyznania. Rodičia ma dali pokrstiť, hoci oni sami nechodievali do kostola a„verili" len formálne. K viere ma viedla babka, s ktorou som od odmaličkachodievala do kostola. Ako dieťaťu sa mi tam páčilo a dodnes si pamätámdeň svojho prvého sv. prijímania, ako som sa tešila, že prijmem Ježiša dosrdca. Na tento deň nikdy nezabudnem. Dokonca aj na základnej škole som sa zato, že verím nikdy nehanbila. Dokonca som bola na to hrdá.
Zmena nastala, keď som začala chodiť na strednú. Naposlednú chvíľu som sa prihlásila na katolícke gymnázium (predtým som chcelaísť na iné) a prijali ma. Bolo to trošku vypočítavé - vedela som, že pomermedzi počtom hlásených a prijatých nie je až tak veľký a nakoniec ajbabka sa poteší. Na túto školu ma nakoniec prijali a celá nadšená, že tam budemchodiť som ďakovala Bohu. Vtedy som ešte netušila, aký to budem mať zmysel, žetam budem. Práve na tomto mieste.
V škole som spoznala kopec úžasných veriacich ľudí,ale aj tú druhú „odvrátenú" stranu a tak sa vo mne začali paralelne odvíjaťakoby dva životy. Tieto dva životy spájala túžba nájsť „niečo", čo by madokonale naplnilo a dalo môjmu životu zmysel. Túžila som byť milovaná,a taktiež aj to, aby si ma niekto všimol, vedel ma prijať takú, aká som.Od detstva som trpela komplexmi z toho, ako vyzerám, že som iná akoostatní, že mám iné záľuby ako moji kamaráti a spolužiaci. Bola somuzavretá do svojho sveta, mala som veľmi málo priateľov (našťastie dve skutočnépriateľky, ktoré sú so mnou až dodnes) a nik ma nevedel prijať takú, akásom. Táto túžba po láske a prijatí ma ťahala dvomi smermi. Na jednejstrane to bol Boh, ktorý ma volal a hľadal a na druhej strane svet,ktorý mi ponúkal „všetko", ak sa mu prispôsobím.
Častokrát som závidela spolužiačkam, ktoré boliobľúbenejšie a stále mali okolo seba kopec ľudí. Mali „vzťahy"s chlapcami, chodievali do „spoločnosti". Ja som chcela tiež niečo také, myslelasom si, že ma to naplní a tak sa začalo moje prispôsobovanie sa „svetu".V prvom ročníku som začala zo zvedavosti fajčiť a snažila som sadostať do blízkosti svojich „úspešnejších" spolužiačok. Zdanlivo ma prijali medziseba, no bolo to len naoko, pretože som sa im nikdy nemohla vyrovnať. Začalasom sa trápiť, že som iná a nenávidieť sa za môj výzor, vlastnosti, za toaká som...
Na druhej strane tu bol akýsi „vnútorný" hlas, niečo, čo maťahalo iným smerom. Vnútorne som nesúhlasila s tým, čo robím. Vtedy som sito neuvedomovala, ale bol to Boh, ktorý ma priťahoval k sebe a posielalmi do cesty úžasných ľudí: učiteľov, spolužiačky, ktoré mi boli spriaznenýmidušami, kňazov. Na duchovných obnovách, ktoré sme mali počas strednej, sa dializvláštne veci. Prvýkrát som so zatajeným dychom počúvala o Bohu, ktorý jetak milujúci, človeku blízky a veľmi sa líšil od zamračenéhoa trestajúceho „boha z detstva". Bolo to niečo iné, ako tá tradičná viera,ktorú som poznala doteraz. Vtedy na prvej duchovnej obnove som zažila úplne „inú"spoveď, keď som sa s kňazom porozprávala ako s priateľom, osobnea povedala všetko, čo ma trápilo. Cítila som sa úžasne a začalo vomne rásť semienko túžby po Bohu. Stále tu však bol aj ten „druhý hlas", ktorývo mne vyvolával mnohé boje. Cítila som sa neúplne, bola som zmätená...
Medzitým ma jedna z tých dvoch najlepších priateliekešte zo základnej školy zavolala na „mládež" - boli to stretnutia evanjelickejmládeže, ktoré sa konali každý týždeň. Začala som na ne chodievať spočiatkukvôli nej a len tak zo zvedavosti. A bolo to niečo iné ako to, na čo sombola zvyknutá v kostole. Mladí ľudia sa modlili spontánne a nahlas,dvíhali ruky k chvále. Zdalo sa mi to čudné, nemiestne a fanatické. Pochválach nasledovalo počúvanie Božieho slova poprepletané svedectvami ľudí.Oslovovalo ma to, hoci som do toho spoločenstva akosi nevedela zapadnúť. Cítilasom sa tam ako cudzia, i keď ma tam niečo silne priťahovalo. Napriek tomusom tam prestala pravidelne chodiť a neskôr vôbec. Na jedno stretnutie sivšak pamätám veľmi dobre. Mali sme tam takú aktivitu, že sme mali nakresliťosobu, ktorú máme radi a chceme, aby spoznala Ježiša. Nakreslili sme našuneveriacu kamarátku zo ZŠ a modlili sa za ňu. Medzitým ju moja priateľkazačala volať na „mládeže" a o istý čas sa stalo niečo neuveriteľné -úplne zmenila svoj život a začala spoznávať Boha.
Toto ma podvedome ovplyvnilo a vtedy som si začalauvedomovať, že Boh je predsa iný, že je živý a koná. Stále sa však vo mneozývali hlasy, ktoré ma volali inde. Priznám sa, že som žila dvojitý života neodoprela si neviazanú zábavu, kde nechýbal alkohol. V hlave plnonečistých myšlienok a prvý bozk „venovaný" človeku, ktorého som neľúbila.Veľmi ma to mrzelo a cítila som, že nerobím správne veci. Každý pôžitok manaplnil, ale len na chvíľu... po nej ostalo akési zvláštne prázdno a nuda.
Boh ma však hľadal a priťahoval k sebe hoci somsi to neuvedomovala. V treťom ročníku som konečne začala prijímať svojevlastnosti, najmä vďaka spolužiačke, ktorej dodnes za to vďačím. Ona miukazovala, aká je Božia láska, bola pre mňa ako anjel, ktorého mi Boh poslal.Podvedome som sa menila a začala myslieť pozitívne a seba vidieťv inom svetle, hoci som sa stále úplne nevzdala minulosti.
Jedného dňa ma práve tá moja obrátená najlepšia kamarátkazavolala na stretká, ktoré mávali spolu s inými dievčatami. Tam sa mazačal boh dotýkať. Stretávali sme sa každý týždeň, modlili sa nahlas, zdieľalisvoje životy, zážitky s Bohom, veľa čítali Božie slovo. Dovtedy nepoznanéveci ale práve pravidelnosť a osobné svedectvá týchto dievčat ma chytilido Božieho náručia. Spočiatku to bolo pre mňa ťažké, najmä modlitbya hovoriť o sebe, otvoriť sa, ale neskôr to už šlo. Boha som prijalado svojho života a stále viac a viac ho hľadala. Cítila som ako samení môj život, akú mám istotu v Bohu. S jeho pomocou som zmaturovalaa prijali ma na vysokú školu, môj vysnívaný odbor - všeobecné lekárstvo. Nazačiatku semestra som začala spolu s mojimi kamarátmi, ktorí tiež veriliskôr formálne chodiť na mládežnícke stretnutia, ktoré sa konali v kláštorev reholi Augustiniánov. A práve tam začal boh konať v mojomsrdci a živote mňa a mojich blízkych najviac.
Prišli veľké skúšky mojej viery. Škola, o ktorejsom si myslela, že ma bude baviť, sa mi začala doslova protiviť. Nedokázala somsa na nič sústrediť, strácala som motiváciu, nebavilo ma to. Nechápala somtomu, veď Boh ma poslal na túto školu. Mám odísť? Nevedela som, čo ďalej, čomám robiť. Modlila som sa a prvýkrát ozaj intenzívne hľadala Božiu vôľu.Cítila som, že bude lepšie, ak odídem a bola som v tom uisťovaná Jehoslovom. Rodičia neboli nadšení, najmä otec. Mala som doma veľké problémy, neustálehádky a výčitky. Ako môžem odísť z takej perspektívnej školy na odbor,ktorý nie je taký výhodný pre moju budúcnosť (pedagogika), hoci som vedela, žema to bude baviť. Ale mala som Niekoho, kto ma držal nad vodou. V letnomsemestri som odišla a spadla zo mňa všetka ťažoba. Dva mesiace na to som bolav zahraničí a cítila som sa strašne vzdialená od Boha. Opäť ma lákalpredošlý život, zábava a pôžitky. Po návrate domov som sa rozišla so svojimchlapcom, s ktorým som chodila dva roky a bolo to tiež veľmi ťažké.Veľký zmätok v sebe a nevedela som, čo ďalej, ako plniť Jeho vôľu.Prišlo leto a spolu s bratmi Augustiniánmi sme sa vybrali namládežnícku púť do Gaboltova - týždňová pešia cesta na pútnické miesto,rozjímania v tichu, krásna príroda a Božie slovo, rozhovorys ľuďmi a ich svedectvá. Silne som cítila, že je Boh je pri nása On konal. Videla som, ako to ľudia prežívajú, moji „formálne veriaci"priatelia sa obrátili, zanechali starý život. Hoci som bola sama zablokovanáa nemala nejaké citové zážitky, nebolo ich ani treba, lebo som to videlana vlastné oči. Kamaráti, s ktorými som mávala všelijaké „alkoholickézáťahy" boli zrazu iní, ako vymenení. Nerozumela som tomu.
Po návrate domov sme sa rozhodli, že sa budeme pravidelnestretávať v modlitbách. A tam sa TO stalo. Rozprávali sme o tom,čo sa nás dotýkalo, ako sa zmenili veci a žasli nad tým všetkým. Spomenulasom si, ako sme sa na stretkách s dievčatami pravidelne modlievali zasvojich kamarátov a blízkych, ktorí Boha nepoznajú, aby si ich našiel...A stalo sa to skutočnosťou. Na konci sme ďakovali Bohu a vtom sompovedala: „Pane, ja viem, že si tu, hoci Ťa necítim..." Akonáhle som povedalaslovo necítim, stalo sa niečoneopísateľné. Myslela som si, že sa zbláznim od toľkej lásky, ktorou som bolazahrnutá. Bol to miliónkrát intenzívnejší pocit, ako keď je človek zaľúbený.V objatí Boha som sa zároveň smiala a aj plakala. Srdce mi horeloa neprestávalo to. Vedela som, že Bohu patrím, že čokoľvek sa bude diať, užma nič od neho neodlúči. Viem však, že viera nie je o pocitoch.
Po tomto lete prešiel takmer rok, prišli ďalšie skúšky aleaj vyplnenia Božích zasľúbení. Našla som sa v novej škole, kde viem, žemám byť a som tam šťastná. Viem a cítim, že Boh chce stále viac,odhaľuje vo mne nové veci, dary, ktoré mi dal, aby som Mu slúžila.
A je ajveľa ťažkých chvíľ, ale aj dobrodružstva a príležitostí, kedy hovorí, konáa učí ma... Je dokonalým naplnením, Láskou, ktorú som hľadala. Vďaka Nemurastiem a konečne ŽIJEM, nie živorím. Nie ja, ale On ma hľadala našiel ma a v Jeho Duchu môžem zvolať: „Ježiš je Pán!"
A viem, že „...z Božej milosti som tým, čím som, a jeho milosť nebola vo mne márna."
(1 Kor 15;10)
