Michaela Borovská
Poklad
Nový deň... držím v dlaniach tak krehký poklad, Tak krásny.
"Len z Božej milosti som tým, čím som..." (1Kor 15;10) Zoznam autorových rubrík: Poézia, Viera a zamyslenia, Zo života, Rozprávky a básničky, Texty piesní, Súkromné, Nezaradené
Stláčam vypínač... Svetlo, čo svieti na moje cesty nikdy nesfúkne, nedotlie mi v dlani.
Započatá cesta a ja kráčam. Neustále...znova a znova. Naboso po tŕňoch, kvitnú.
Nádoba, ktorá bola prázdna, teraz hojne preteká. Ty si tá Plnosť a ja som nádobou.
Si ako vietor v mojich myšlienkach. Jemná búrka, ktorú cítim na čele. Hravý bod varu.
Stratila som vieru, že raz tmavou oponou srdca prenikne jasný lúč, že rany, čo uzavreli cesty, raz nájde niekto, kto dostane kľúč. Možno raz, ale nie hneď...
Utláčaná krehkosť v mojej dlani úzkostlivo túži uniknúť. Scenáre budúcich rozvalín duše prebleskli tmavou uličkou samoty.
Túžim... padať a čakať, kým ma niekto chytí. Túžim plakať a čakať, kým ma niekto utíši. Ty to robíš vždy...
Pramene poznania odhalia veľa a zároveň tak málo. Nazerám do ich hlbín, necítim však nič.
Istota idylických dní. Dávaš ju a vzápätí berieš. Ostalo boľavé prázdno. Dočasná vzdialenosť.
Labyrint možností preplieta strach. Hlavou mi víri nespočetné množstvo otázok. Pochybnosti - tie na prach ľahko rozdrvíš...
Doráňaná tŕním vrývajúcim sa do komôr a predsiení srdca, ktoré stále túži biť, len nevie ešte pre koho má.
Náhodou sa na vyschnutej púšti zaleskla rosa a náhodou vzbĺkla zápalka vo vlhkej tráve...
Nechal som Ťa tu len tak, opustil, čo som mal rád. Našiel som iné šťastie, už neviem povedať nie.
Dážď sa hlboko do zeme vpíja, moje vnútro búri sa. Slzy skryté pod povrchom a ja neviem prečo trápim sa...